Dušan Mitana. Krásny človek, úžasný spisovateľ. Škoda, že tu už nič nenapíše. Bol to naozaj macher!
Keď som sa dozvedel, že zomrel Dušan Mitana, ostal som na chvíľu smutný. Aj preto, lebo som Dušana poznal.
Niekoľko zážitkov ho pre mňa radí do kategória ľudí, ktorých som mal rád. A stále aj mám.
Samozrejme, najurčujúcejšie boli vždy pre mňa jeho knihy. Kým som ho nespoznal osobne. Bol to človek so svojským zmyslom pre humor, aj keď už dnes viem, že trpel.
Jeho démoni mu nedávali spokojne spať ani žiť. Veľmi dobre rozumiem, čo sa s ním dialo a rozumiem aj tomu, že sa v ňom život rozhodol, že už toho bolo naozaj dosť a je treba ísť ďalej. Nech už to znamená čokoľvek.
V tejto súvislosti si však spomínam na jednu jeho príhodu, ktorú mi raz vyrozprával.
Dávno, dobách minulých, napísal Dušan Mitana svoju slávnu poviedku Električka. V skratke – bola o tom ako v preplnenej električke došlo k pohlavnému styku medzi dvomi neznámymi ľuďmi – mužom a ženou. Keď už boli tak „natlačení“ na seba, čo už iné im ostávalo robiť, všakže?!
Poviedka končí tým, ako jeden z páru „kopulovateľov“ odchádza na zastávke a dvaja súložiaci sa tak nikdy nedozvedia s kým si vlastne vrzli.
Dušan mi po rokoch rozprával príbeh ako bol raz na akejsi besede a prišiel k nemu mladík s knihou, do ktorej si poprosil jeho podpis. Dušan mu knihu signoval a mladík mu poďakoval so slovami:
„Ďakujem, otec.“
Dušan naňho hľadí a rečie: „Ja nie som tvoj otec, chlapče.“
A mladík mu na to: „Ja som ten, čo sa narodil po tom… v tej električke.“
Dušan Mitana. Krásny človek, úžasný spisovateľ. Škoda, že tu už nič nenapíše. Bol to naozaj macher!
Poltvin
Foto: Reprofoto Yotube/Denník N
Nechaj odkaz