Už od základnej školy moju generáciu roky učitelia „kŕmili“ evolučnými teóriami o tom, že my – ľudstvo, človek, hommo sapiens, sme sa, ako druh, vyvinuli z opice. Teda z tvora, ktorý bol opici blízky, bol to vraj primát, veľmi podobný dnešnému šimpanzovi, ktorý je človeku údajne podľa niektorých vedcov druhovo najbližší.
Podľa starších vývinových (vedeckých) teórií sa človek vyvíjal a prešiel niekoľkými fázami, napríklad ako Australopitecus, Hommo erectus a tak ďalej… až k vývinovej etape človeka rozumného, teda hommo sapiens. Toto je, samozrejme, interpretácia veľmi sploštená a ilustračná, v súvislosti, na ktorú chcem však poukázať, nie je až tak dôležitá.
Čo je dôležité, je fakt, že som sa nedávno dočítal, že človek sa predsa len (vraj…) vyvíjal trochu inak. Podľa posledných výskumov a následných zistení je pravdepodobné, že všetky tie druhy praľudí, ktoré sme považovali za predchodcov dnešného človeka žili vlastne vedno, paralelne spolu.
Hommo sapiens, ako druh, jediný prežil. A to aj napriek tomu, že vonkoncom nebol najlepší lovec, nebol ani najsilnejší a ani najinteligentnejší.
Prežil vraj len kvôli jedinej veci: vedel najefektívnejšie komunikovať.
Keď už by ani táto teória nemala byť pravdou, jej posolstvo je jasné, zreteľné a zdá sa, že prínosné ešte aj dnes. A azda bude i naďalej. Zvykne sa hovoriť, že „nemému decku ani vlastná mať nerozumie“ a o tom to asi celé je…
Nevypovedané, zatajené, zapudené a stratené slová, ktoré mali byť vyrieknuté, ale z mnohých dôvodov neboli, sú často dôvodom nedorozumení, odcudzenia a zbytočných sporov.
Pokúsme sa teda rozprávať, usilujme sa formulovať naše myšlienky a postoje, názory a pocity. Nie vždy sa nám to bude dariť, ale azda je dobré spomenúť si aj na túto epizódu z „prežitia“, ktorá nás môže naučiť nielen to, aby sme komunikovali, ale aby sme, paradoxne, niekedy aj mlčali. Lebo aj to je komunikácia.
Nuž, a sme na začiatku…
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz