Michel Houellebecq je svetová spisovateľská hviezda. Na jeho knihy čakajú milióny čitateľov. Áno, ešte aj toto je možné v 21. storočí. Knihy sú stále, aj dnes, žiadané, čítané a literatúra dokáže z autora „vyrobiť“ hviezdu nie menej trblietavú ako rock and roll. Nie je to však také jednoduché, ako to môže vyzerať, ale stále je to možné…
Moja dnešná poznámka nebude o Houellebecqovej novej knihe Sérotonín, skôr o jej slovenskom preklade. O jeho zlom, až mizernom preklade, ktorej autorkou je žurnalistka, prekladateľka a zakladateľka vydavateľstva Inaque Aňa Ostrihoňová.
Naposledy ma slovenský preklad znechutil a takmer úplne odradil od čítania knihy Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania od Haruki Murakamiho (Slovart, 2014, preklad: Dana Hashimoto). Toľko štylistických a dokonca gramatických (!) chýb som v knihe hádam ešte ani „nezažil“! Knihu som napokon dočítal, ale dodnes si nesiem trpkú príchuť nezvládnutého prekladu knihy môjho obľúbeného autora. Nehovorím teraz o obsahu, ale o jazyku preloženého textu. A to isté platí aj o novom slovenskom preklade knihy Michela Houellebecqa Sérotonín (Inaque, 2019).
Prečítal som všetky Houellebecqove knihy, väčšinou v českom preklade od geniálneho Alana Beguivina. Či už z vydavateľstva Mladá Fronta (Rozšíření bitevního pole, 2004), Garamond (Elementární částice, 2007 a Platforma, 2008) alebo z Odeonu (Možnost ostrova, 2007 a Podvolení, 2015). Jediný slovenský preklad Houellebecqovej knihy, ktorý som donedávna prečítal bol preklad jeho esejí Ostať nažive (Inaque, 2014, preklad: Aňa Ostrihoňová), kde mi jej „štýl“ až tak priveľmi neprekážal, ako pri preklade beletristického Sérotonínu, a potom ešte slovenský preklad knihy Mapa a územie z roku 2011, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT v úžasnom preklade Eleny Krššákovej.
Ostrihoňová v najnovšej knihe Michela Houellebecqa predkladá text, ktorý, keby aj bol ako pôvodný slovenský, je dosť chudobný, jednotvárny, niekedy až nudný. Na vagínu, ktorej sa mimochodom autor venuje niekedy dosť detailne, a nielen v tejto knihe…, nemá takmer iný výraz ako „šuška“. To vážne?! Pozrite si české preklady Houellebecqa! Ako šťavnato, iskrivo, plasticky a pritom nie vulgárne dokáže pomenovať pičku! Ale nejde len o ňu, samozrejme.
Niektoré štylistické lapsusy, ale aj dokonca preklepy (pozdravujem touto cestou aj jazykového redaktora!) a vôbec akýsi mdlý výraz textu ma presvedčili o tom, že už aj keď som v za polovicou knihy, kúpim si radšej český preklad a dočítam to inak/ inaque…
Toto nie je recenzia, ani literárno-kritická reflexia, „len“ postreh vnímavého a náročného čitateľa, milovníka kníh Michela Houellebecqa.
Tak, či onak, som presvedčený, že pani Ostrihoňová robí veľmi náročnú a záslužnú prácu a som jej za to veľmi vďačný. Vždy si budem kupovať aj jej slovenské preklady a verím, že raz určite uspokojí môj čitateľský vkus.
Aj napriek tomu, že posledný Houellebecq sa mi „od nej“ vôbec nepáči.
Autor: Poltvin
Foto: Youtube.com
Nechaj odkaz