…takto nazval v roku 1990 svoju zbierku básní Ľubomír Feldek. A niečo na tom asi je.
Mnohí z nás sa plaču bránia, považujú ho za prejav slabosti. Potom sa môže stať, že svoj deficit plaču podvedome eliminujú hlučným smiechom. Ľudia sa potom smejú často, ale úľavu im to však prináša len zriedkakedy. Smiech používajú ako prostriedok. Aj keď si možno uvedomujú, že plač môže byť niekedy katarzný a blahodarný.
Práve v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa napríklad o Japoncoch tvrdilo, že sa musia naučiť smiať a pozerať sa zákazníkom do očí. Japonské firmy vraj vtedy začali húfne posielať svojich zamestnancov do kurzov smiechu, kde sa učili rehotať. Títo nešťastníci si údajne strkali do úst akési špeciálne „smiechopudné“ tyčinky, ktoré ich mali naučiť rozťahovať pery do úsmevu. Toto násilné masové šteklenie sa však pravdepodobne minulo s účinkom, pretože už o niekoľko rokov neskôr sa Japonci začali hromadne učiť plakať. Plač sa stal v krajine vychádzajúceho slnka výsostne aktuálnou témou. Fňukot tu dokonca označili za protistresovú terapiu.
Japonci začali organizovať semináre, v ktorých sa učili rumázgať tak, aby sa im uľavilo. Podľa správ vraj japonské noviny odporúčali svojim čitateľom, aby si častejšie poplakali.
Tak teraz naozaj neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz