Každý „šialenec“ si nesie v sebe svoje vlastné znamenie, erb nesmrteľnosti. Spomíname naňho, vyratúvame jeho výčiny a smiešnôstky.
Bavíme sa na iracionálnych skutkoch všetkých tých, ktorí žili a žijú popri nás, s nami. Vždy sú niekde povedľa, nablízku, poruke. Oddávna, večnovečne na dosah pamäti. Akoby sa už nikdy nemali pominúť.
Asi v každom z nás sa krčí maličký blázonko, pomätenec, uletenec, prostáčik. Sami si ho chováme a vykrmujeme ho svojimi každodennými, zmechanizovanými, civilizačnými ústupkami.
Sýtime ho svojím strachom, napätím, klamstvom. Niekomu možno raz prerastie cez hlavu alebo sa nezmestí do (starej) kože. A možno sme len všetci iba samoľúbi princovia, zakliati do podoby hnusnej žaby.
Vyslobodenie z objatia zlorečenia blahovoľne čupí v uvoľnení nášho latentného, či skôr vedome ukrývaného šialenstva. Bozk od princeznej Súcitky.
Spomínam si dnes na Elvisa. Práve teraz. A hovorím o ňom v minulom čase, aj keď by mu viac pristalo hojdať sa v pluskvamperfekte.
Elvis bol odjakživa rebel, huncút, figliar. Nemyslím však na toho amerického, s bedrovými kĺbmi z gumy, hovorím o našom Elvisovi, miestnom bohémovi, tam od nás. O Tibkovi Špaldoňovi.
On bol vždy frajer! To sa musí nechať. Pre mnohých, ktorí ho poznali, ostalo jeho pravé meno, teda to občianske, ktoré mal v papieroch, navždy neznáme. Nikto však nepotreboval poznať Elvisovo skutočné meno.
A vôbec, prečo ho poznať? Veď stačilo vysloviť: Elvis a takmer každému bolo všetko jasné.
A potom, je zvláštne, že v našom mestečku sa toto meno spája s kráľom rock and rollu až v druhom rade. Prvý je náš Tibko Špaldoň, nesmrteľný Elvis so strieborným plameňom na hlave a s ružovými ďasnami, ktoré akoby už od narodenia ostali bez zubov.
Keď som prvý raz zachytil Elvisov úsmev, prestal som sa strachovať z toho, že raz aj mne vypadajú všetky zuby. Aj štrbavý úsmev môže byť krásny.
Zdá sa mi, že je ešte roztomilejší, úprimnejší, skutočnejší, pretože sa už nemusí hlucho vystatovať svojou bielozubou pýchou, a keď sa konečne objaví, nemá čo skrývať, všetko je razom odhalené.
Často som ho stretával v knižnici. Na krivom, úzkom nose okuliare v hrubom kostenom ráme. Silné dioptrie groteskne zväčšovali jeho zvedavé oči.
Zaujato vylizoval z novín a časopisov slovíčka, v tvári napätý a sústredený výraz. Ale predsa len častejšie sme sa vídavali v krčme.
Nezviazateľný, krištáľový Elvis!
Raz v lete, krátko po oteplení roku 1989, pribehol k nám do záhradnej pivárne a pohnutý s rozochveným hlasom si vypýtal cigaretu. Keď sa konečne upokojil, sadol si a tajomne povedal:
– Chlapci, dvadsať rokov som čakal na Kamene, dvadsať rokov! Viete vy, čo to vôbec znamená? Dvadsať rokov. – na chvíľku sa zamyslel a dokončil:
– Kamene sa valili, až sa dovalili!
O pár týždňov niektorí z nás odišli do Prahy na koncert Rolling Stones. Elvis ostal doma. Ja tiež.
Málokto vedel, kde býva, čo robí, či má rodinu. Možno každému stačilo iba to prosté vedomie, že je tu. Elvis. Keď sa s niekým náhodne stretol, vedel byť (a vždy aj bol!) veľmi zdvorilý, spôsobný, niekedy až neprirodzene úctivý.
Prehodil niekoľko nacvičených fráz, vystrúhal poklony. Na miesto bodky za vetou používal vždy svoje: „Elvis – king of rock and roll!“ alebo „Beach boys!“.
Niekedy, keď mal dobrú náladu, zvykol tiež zanôtiť kúsok z nejakého starého hitu, melódiu zvyčajne sprevádzal ten istý text: „Uap bap šuap uap pap pap…“. Pri rozlúčke ale nikdy nezabudol s šviháckym výrazom v očiach podotknúť:
– Nemáš help? Desať na pivo.
Mnohí z nás ochotne a často Elvisovi „helpli“. Pamätám si, ako mu raz v krčme ktosi ukázal fotografiu, na ktorej bol John Lennon.
Rozplakal sa.
Prišlo mu úprimne ľúto, že ten chlapec s gitarou už nežije, že ho zastrelili, akoby bol zločinec. Pozrel do diaľky svojimi lesklými očami a precítene zaspieval kúsok z Let it be, samozrejme, vo svojej – ako sme ju nazývali – „bernolákovskej“ angličtine ( spievaj, ako si prvý raz počul):
– Leripí leripí, spíki vŕc of vizdon, leripí, ó ó ó…
Elvis, krásny človiečik. Dopĺňal a zvýrazňoval chuť nášho mesta. Pozdravy, ktorými nás napádal na ulici, v krčme, v knižnici, už zľudoveli.
Nechcene sa stal jedným z tých Božích detí, o ktorých kedysi napísal Hrabal krásnu rovnomennú poviedku.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz