Keď som išiel dnes večer do kina na nový Tarantinov film Vtedy v Hollywoode, nemal som žiadne očakávania. Veľmi som sa však na to tešil.
Predtým, než som si pozrel film, prečítal som si niekoľko recenzií, ale i laických názorov a komentárov na tento snímok. Dokonca som sa celkom detailne „dovzdelal“ v prípade brutálnej vraždy Sharon Tate a jej priateľov v roku 1969…
Tušil som, že Tarantinov nový film bude však úplne iný akoby som očakával. Už aj to, že by ma neprekvapil, by bolo v prípade jeho filmov iné. Nemám záujem tohto režiséra nijako glorifikovať, priznám sa, že nie všetky jeho filmy sa mi páčia, niektoré ma dokonca zúfalo nudili. Podaktoré mám však pevne vo svojej trvalej obľube.
Na filme Vtedy v Hollywoode ma spočiatku trochu otravovala a miestami až nudila režisérova „westernová obsesia“, akoby doznievala z jeho posledných dvoch filmov, no tu sa to rozpútalo na môj vkus celkom zúrivo…. Všetko však pomaly plynulo k záveru, ktorý mal byť veľkolepý… (Malú generálku som videl v návšteve Cliffa u starého známeho Georgea na jeho filmovom ranči…, kde mi pointa mohla napovedať aj to, ako asi bude film končiť…). Nechcem však veľa vyzrádzať. Tí, ktorí sa chystajú do kina na tento film by mi za to asi nepoďakovali.
V každom prípade som z kina odchádzal spokojný, dokonca akýmsi zvláštnym spôsobom vďačný. Vďačný Quentinovi Tarantinovi (aj ostatným, ktorí sa na filme akokoľvek podieľali), že po 50-tich rokoch udelil tehotnej a nádhernej Sharon trochu ľudskejšiu a vrúcnejšiu nesmrteľnosť. Pretože takú, akú mala doposiaľ, si určite nezaslúžila. Nikto si takú nezaslúži.
A už len jedna poznámka na záver: Leonardo a Brad (nazývam ich takto žoviálne zámerne, nie sme totiž priatelia, nepoznáme sa…) „padli“ na svoje roly vo filme ako tá povestná „riť na šerbeľ“.
Nechcem film hodnotiť. Na to nie som povolaný. Som však spokojný divák. Dnes večer aj vďaka tomuto filmu.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz