V poslednom čase som sa opakovane priamo, ale i sprostredkovane stretol vo svojom okolí s prejavmi neznášanlivosti, s rôznymi predsudkami či dokonca až s rasizmom.
Nie raz som sa zamyslel a hľadal podvedome dôvody takéhoto správania u ľudí, no priznám sa, na nič som neprišiel.
Myšlienka nadradenosti jednej skupiny ľudí nad inú sa mi však stále viac javí ako nezmyselná, absurdná, niekedy až komická.
Veď ako inak možno vnímať snahu niektorých jedincov posudzovať iného človeka na základe toho, čo on nijako ovplyvniť nemôže?!
A napokon aj história tejto „mentálnej deviácie“ nemôže pre súdneho človeka pôsobiť inak, ako absurdne, „uletene“, skrátka smiešne.
Veď si len predstavme napríklad prípad, kedy sa francúzsky šľachtic, gróf de Boulainvilliers v roku 1727 usiloval všemožne dokázať, že francúzski šľachtici sú pôvodní potomkovia nadradenej rasy nordických Frankov, pričom nižšie vrstvy francúzskej spoločnosti sú naopak potomkami podrobených keltských Gálov.
Siedmy dekan Princetonskej univerzity, istý Dr. Samuel Smith sa zase, na sklonku 18. storočia, domnieval, že farba kože černochov pochádza z „veľkej pehy“, ktorá sa dlhým pobytom na slnku rozšírila po celom tele.
Iný učenec, takisto doktor, Benjamin Rush, zasa tvrdil, že všetky deti sa rodia biele, a k zafarbeniu kože dochádza u černochov pôsobením akejsi „miernej formy lepry“.
Ďalší filozof, etik, historik a ekonóm, pokračovateľ anglického empirizmu a senzualizmu, ktorý svojim agnosticizmom ovplyvnil Immanuela Kanta, škótsky šľachtic, syn Lorda z Ninewells, David Hume, prirovnával inteligenciu černocha k inteligencii papagája a tvrdil, že táto rasa nemôže nikdy dosiahnuť rovnaké postavenie ako Európania.
Ale aj iný mysliteľ – francúzsky filozof z obdobia osvietenectva, ktorý kritizoval predovšetkým racionalizmus svojej doby a staval sa proti preceňovaniu moci rozumu, pričom požadoval, aby sa nezanedbávala kultúra citu, Jean Jacques Rousseau, bol údajne skalopevne presvedčený o tom, že ženy nemajú toľko rozumu ako muži a preto si ani nezaslúžia rovnaké práva.
V 19. storočí zasa, pod vplyvom diela amerického lekára a prírodovedca Samuela Georgea Mortona, sa mnohí pokúšali dokázať intelektuálnu menejcennosť Indiánov, černochov a žien na základe veľkosti ich lebiek.
Ešte pred rokom 1865, kedy bol spáchaný atentát na šestnásteho amerického prezidenta Abrahama Lincolna, presadzovateľa zrušenia otroctva, sa vraj lekári na americkom Juhu snažili popísať niektoré takzvané „černošské choroby“, aby tak dokázali nevyhnutnosť podrobenia si černochov.
Americký lekár Samuel Cartwright, s príznačným druhým krstným menom Adolphus, ktorý sa počas Americkej občianskej vojny pripojil ku Konfederácií štátov Ameriky a bol vyznamenaný za výskum v oblasti liečby žltej zimnice a ázijskej cholery, chcel dokázať, že černosi „spotrebujú menej kyslíka ako bieli ľudia“, a práve preto potom trpia niektorými chorobami, ktoré sa objavujú iba u tejto rasy, ako napríklad „pojedanie hliny“ (cachexia Africana), či „chorobná túžba utiecť“ (drapetomania)… a tak by sme mohli pokračovať až do súčasnosti.
Naozaj by to bolo smiešne, keby to, žiaľ, nebola pravda.
Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz