Určite sa už mnohým z nás prihodilo to, čo zvykneme dnes nazývať prokrastináciou.
Je to asi fenomén dneška. Naberieme si toho „na rohy“ čo sa dá, ale keď máme začať makať, akosi sa nám zrazu nechce. Vždy je odrazu čosi dôležitejšie, ako práve to, čo by sme mali spraviť, dokončiť, vykonať.
A tak hľadáme výhovorky, argumenty, činnosti, ktoré nám náš pôvodný zámer (akože…) znemožňujú uskutočniť. Odrazu je upratovanie, alebo varenie, či revízia šatníka životne dôležitá, a preto nemôže počkať, no a článok do novín, alebo správa do práce musia, logicky, počkať. Odsúvame, posúvame, odtláčame…
Ale na druhej strane, nie je potrebné sa kvôli tomu znepokojovať, či obviňovať. Máme to atavisticky v sebe, je nám to vlastné. Neviem, či priamo ako Slovákom, alebo tak akosi všeobecne. Veď už prastaré príslovie „Ráno múdrejšie večera“ nie je nič iné ako obhajobou prokrastinácie. Je pravdou, že jestvuje aj iná ľudová riekanka: „Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra.“, to však tiež môže znamenať aj to, že niečo dnes skrátka urobiť nemôžem, lebo…
Vždy je veľa možností, ako si „ospravedlniť“ svoju lenivosť, lajdáctvo, nechuť. Viac energie často vynaložíme na nachádzanie dôvodov, prečo niečo teraz jednoducho urobiť nemôžeme, ako to skrátka urobiť. To však nie je problém. Nič nie je problém. Pokým z toho problém nevyrobíme. Sme ľudia a správame sa tak, ako sa zväčša ľudia správajú. Nuž a ľudia zvyknú prokrastinovať. Každý z nás má to na to právo a často aj dôvod.
A napokon, keď už minieme všetky termíny na dokončenie našich pracovných povinností, ostáva nám stále vznešené posolstvo a zároveň ospravedlnenie od veľkého českého spisovateľa Bohumila Hrabala: „Jsme jako olivy. Až když jsme drceni, vydáváme ze sebe to nejlepší.“.
Takže všetko je tak, ako má byť.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz