Všetci starneme. Aj keď to na niektorých z nás vidno menej, na niektorých zase o čosi viac.
Podaktorí vyzerajú ako starci už v dvadsiatke, tridsiatke, iní aj po päťdesiatke pôsobia ako vitálni a činorodí ľudia bez vrások, akoby sa ich plynutie času ani netýkalo.
Je v tom genetika, ale tiež vnútorná pohoda, spôsob života, stravovanie, ale aj vyrovnanie sa so svetom, so sebou a tým, že už nikdy nebudem taký, aký som bol včera.
Plastické operácie, liftingy tvárí, ale ani liposukcie, či iné moderné „retušovania“ a telové „tunningy“ nám nepomôžu, nezvrátia náš vek, neposunú nás späť. V tejto súvislosti si spomínam na jeden výrok, ktorý som kdesi čítal, no, priznám sa úprimne, nepamätám si jeho autora, no a tento dozaista múdry človek vyriekol jednu veľkú pravdu: „Mnohí starí chlapi si prefarbujú šedivé vlasy, aby vyzerali mladšie. Má to však iba jeden dôsledok, a to ten, že vyzerajú ako starí prefarbení chlapi.“.
Áno, aj starnúť je potrebné vedieť „ustáť“. Krása je relatívna, mladosť definitívna. Mnohé motivačné knihy, príručky a citáty o starnutí nás poučujú o tom, ako sú skúsenosti lepšie ako to, ako vyzeráme, ako to, že sme zase o čosi starší. Lenže naše skúsenosti nie sú len dobré, pozitívne, správne a motivujúce. Zažívame v živote viac zlého, ako dobrého. Žijeme väčšinu svojho času automaticky, niekedy si ani nespomenieme, čo sme robili predvčerom okolo šiestej podvečer…
A znenazdajky sa raz zastavíme, pozeráme na seba do zrkadla a zistíme, že sme šedivý, máme vrásky, pribrali sme a začíname sa podobať na svoju, desať rokov mŕtvu, babku…
Ale to je tiež súčasťou nášho pobytu tu. Ako hovorieval nebohý slovenský básnik Vojtech Kondrót: „Je to v cene zájazdu.“.
Ako teda čo najbezbolestnejšie znášať starnutie?
Nijako. Žiť. A žiť až do smrti.
A hlavne si to, podľa možností, užiť.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz