Prednedávnom som počúval nový album hudobnej skupiny Rival Sons a opäť má táto kapela nesklamala. Najviac ma však zaujala jedna skladba a predovšetkým jej názov: The end of forever…
Často sa nám stáva, že zabúdame na jednu dôležitú vec, a to, že nič netrvá večne. Fakt nič. Vieme o tom, ale často sa správame tak, akoby sa nás to netýkalo. Ale áno, týka. Sedíme v kaviarni a odbehneme si na toaletu, alebo si zapáliť. Keď sa vrátime, na našom mieste už niekto sedí a odrazu do nás vkĺzne zmätok. Je to naše miesto? Nepomýlili sme sa?
No, nie. Je to „naše“ miesto, ale my sme tam neboli a tak prišiel niekto iný a sadol si na miesto, ktoré sme považovali za svoje. Lenže ono naše nie je. Možno ešte presnejšie ako „Nič netrvá večne“ by mohlo byť: „Všetko je dočasné.“.
Predstavme si situáciu, ktorú už mnohí z nás dozaista zažili aj na vlastnej koži:
Žijeme s človekom, ktorého považujeme za blízkeho. Sme s ním radi, zdieľame s ním dobré, ale predovšetkým to zlé, lebo toho je v ľudskom živote viac. Spoliehame sa na neho (na ňu) a sme si istí, že keby k niečomu vážnemu došlo, vždy tu bude pre nás a my pre neho (pre ňu). Žijeme. Ideme ďalej. Raz si odskočíme na „wécko“, a keď sa vrátime naše miesto je obsadené…
Podídeme k neznámemu, niekedy aj k známemu… človeku a povieme, že tu predsa sedíme my, nech sa láskavo zodvihne a uvoľní nám priestor, ktorý „patrí“ nám. Dotyčný (dotyčná) sa usmeje a verbálne alebo aj inak nás pošle niekam. Človek, ktorý nám bol blízky sa usmieva rovnakým spôsobom, k votrelcovi sa pritúli a vrhne na nás pohŕdavý pohľad. Pohľad taký prázdny, že čierna diera je oproti nemu len detskou škrabanicou.
Čo teraz?! Ako sa zachovať? Bojovať? Presviedčať? Biť sa? Kričať? Plakať? Prosíkať? Nariekať a zaprisahávať…? Nie.
Nič už teraz neplatí. Nič už nie je tak, ako bolo pred chvíľou. Všetko totiž razom skončilo. Nastáva nový čas. Je koniec našej pomyslenej večnosti. Začína nová.
A tak je to dobré. Lebo inak to byť nemôže.
Prijať fakt, že niektoré veci zmeniť nemôžeme a preto ich musíme akceptovať, je znakom pokroku. Pretože nie dokonalosť, ale pokrok je v ľudskom živote dôležitý. Keď už pre nič, tak len preto, že je skutočný. Dokonalosť je v ľudskom svete totiž ako večnosť…
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz