Spomenúť však v spoločnosti – čo i len v nezáväznej konverzácii – nutnosť, úskalia, či slasti vylučovania, sa pokladá za priam neospravedlniteľné faux pas…
„Toaletný papier je pletivový papierový produkt určený na čistenie análneho otvoru po defekácii alebo na čistenie genitálií po močení. Zloženie toaletného papiera sa líši od štruktúry materiálu na výrobu napríklad papierových vreckoviek. Toaletný papier je navrhnutý na rozklad. Keď sa namočí, neupcháva kanalizačné potrubia. Taktiež sa rozkladá vo vyhnívajúcej nádrži na rozdiel od spomínaných papierových vreckoviek, ktoré väčšina výrobcov nedoporučuje do vyhnívajúcej (septickej) nádrže splachovať.“
Takzvaná „moderná doba“ a civilizácia dnes doviedla ľudstvo tak ďaleko, že sa človek ostýcha priznať niektoré svoje fyziologické potreby.
Bontón, spoločenské konvencie a akási „pseudoslušnosť“ priam zakazuje hovoriť, či zaoberať sa faktom, že človek sa musí „uvoľniť“.
Hovoriť o vyprázdňovaní, štruktúre stolice, pravidelnosti a výdatnosti defekácie je prípustné iba z medicínskeho hľadiska.
Na druhej strane sa však neostýchame – hoci aj verejne – priznať, že potrebujeme jesť, piť, dýchať. Dokonca uznať sexuálnu potrebu je dnes v kurze, je to „in“.
Spomenúť však v spoločnosti – čo i len v nezáväznej konverzácii – nutnosť, úskalia, či slasti vylučovania, sa pokladá za priam neospravedlniteľné faux pas. Nespôsobné. Fuj!
Hodiny môžeme v kruhu známych debatovať o dobrom jedle, výdatnom spánku, či medzi priateľmi vyratúvať pozitíva dobrého sexu.
No skúste spomenúť ako ste sa ráno dobre vysrali, a je koniec. Prijímať – to je samozrejmé. Vylučovať? Aha, už musím ísť, tak zase niekedy… Zavoláme si.
Nebolo to však takto vždy. Výkaly sa dokonca ešte v 19. storočí v mnohých krajinách Európy používali ako liečivý prostriedok! Presnejšie, verilo sa, že lajná sú liečivé…
Bežne sa vraj výkaly považovali za účinný „liek“, ktorým si ženy v šestonedelí natierali prsia, aby im neopuchli a nedostali nebezpečný zápal. Taktiež sa lajná vraj používali ako prostriedok proti vredom, popáleninám, či dokonca nádorom…
V antickom Ríme sa svojich výlučkov akiste tiež príliš neštítili. Z archeologických objavov je zrejmé, že u Rimanov boli verejné záchody miestom stretávaní a rozhovorov.
Svedčí o tom nielen tesné zoradenie miest na verejných latrínach, ale historici vraj usudzujú, že do týchto verejných zariadení často ľudia cielene zavítali zištne – nielen s úmyslom uľaviť si fyzicky, ale aj kvôli tomu, aby sa tu s niekým stretli, podebatovali si spolu.
Ale i francúzsky kráľovský dvor na sklonku 17. storočia za vlády kráľa Ľudovíta XIV, ktorý vládol ako absolutistický panovník Kráľ Slnko, si veru toaletný papier pred zadok nekládol…
Údajne za nanajvýš vhodnú tému na konverzáciu pri stole sa pokladali o. i. aj debaty o kráľovskom neduhu, fistule na konečníku. Keď mu ju odstránili, vedela o tom takmer celá Európa.
A keď Kráľ Slnko trpel zápchou, prijímal svojich blízkych počas toho, ako mu aplikovali klystír… Vraj v tom čase nebolo ničím výnimočné, aby sa človek uchádzal o „dobrý džob“ – mať dohľad nad nočníkom šľachtica.
Od uchádzača sa požadoval dokonca doklad, aby mohol túto prácu vykonávať.
To znamená, že musel byť zo šľachtického rodu a na to, aby bol prítomný počas toho, keď sa kráľ vyprázdňoval, musel mať diplom – „brevet d´affaires“…
(pokračovanie)
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz