Pozerať sa. Byť videný.
Kto chce byť pozorovaný?
Neovanie dakedy kohokoľvek ten zvláštny, šteklivý pocit, že by ho vzrušovalo vedomie, ako ho ktosi špehuje? Možno zrazu zatúži po tom, aby bol videný. A je to potom ešte zločin – pozorovať niekoho bez jeho vedomia? Pozerať sa predsa nie je trestné.
Aj slovenský básnik Ján Buzássy spomínal v ktoromsi svojom zamyslení Čapkov dávny „vynález“ pre chudobných. Ten bedárom navrhoval pozerať sa! Nič to predsa nestojí. A v pozeraní je ukryté poučenie a tiež zábava. Asi nie je možné niekoho odsúdiť, potrestať za to, že sa pozerá… Pozerať sa, to však nemusí automaticky znamenať aj vidieť.
Vidieť pravdu. Vidieť skutočnosť.
Dvaja ľudia nezávisle od seba pozorujú ten istý objekt, a pokojne sa udeje to, že každý nakoniec vidí niečo celkom iné. Dokonca diametrálne odlišné! Čo je potom skutočnosť, a čo pravda? Ako to vypovedať slovami?
Aj domnelá pravda môže byť napokon len maškarou, ktorá ukrýva, spochybňuje a mätie pozorovateľa – toho, kto sa pozerá, toho, kto počúva. Slová, slová, slová, ktoré klamú. Slová, ktoré chcú zvestovať pravdu.
Slová…
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz