Každý „šialenec“ si nesie v sebe svoje vlastné znamenie, erb nesmrteľnosti. Spomíname naňho, vyratúvame jeho výčiny a smiešnôstky.
Takisto ako Elvis, aj stará cigánka Štefina ma neraz obliala svojou „božskosťou“…
Chodievala mladým zamilovaným párom v parku či kdekoľvek na ulici veštiť zo spotených dlaní budúcnosť. Oblečená zakaždým v háboch tej najdivokejšej kombinácii farieb, ozdobená množstvom nájdených šatiek a iných doplnkov. Vždy vyobliekaná ako Šalamúnova riť. Tak sa o nej vravievalo.
Vedela sa krásne usmievať, aj keď som presvedčený, že dodnes som ešte nestretol (fyzicky) škaredšieho, ohavnejšieho človeka, ako bola práve Štefina.
– Mladý pánko, dajte, ukážte. Poviem vám, čo vás čaká.
Tiež som si dal vyveštiť budúcnosť z dlane. Skutočne krásne veci by ma čakali, lenže…
– A teraz mi dajte desať korún.
– Ale Štefina, ja mám iba päťdesiatku, nabudúce.
– Mne to nevadí, dajte aj pajesiat!
– Však jej ich daj, – zašepkalo dievča, s ktorým som v tom čase chodil.
– To vieš! A do kina pôjdeme za čo?! Choď preč, Štefina, a neotravuj!
– Ná, ty kókot všivávy! Bodaj by si skápal aj s tú tvóju pičú! Dig, gáždo smradľávy…
Božská, Božia Štefina.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz