Každý „šialenec“ si nesie v sebe svoje vlastné znamenie, erb nesmrteľnosti. Spomíname naňho, vyratúvame jeho výčiny a smiešnôstky.

 

Takisto ako Elvis, aj stará cigánka Štefina ma neraz obliala svojou „božskosťou“…

Chodievala mladým zamilovaným párom v parku či kdekoľvek na ulici veštiť zo spotených dlaní budúcnosť. Oblečená zakaždým v háboch tej najdivokejšej kombinácii farieb, ozdobená množstvom nájdených šatiek a iných doplnkov. Vždy vyobliekaná ako Šalamúnova riť. Tak sa o nej vravievalo.

Vedela sa krásne usmievať, aj keď som presvedčený, že dodnes som ešte nestretol (fyzicky) škaredšieho, ohavnejšieho človeka, ako bola práve Štefina.

– Mladý pánko, dajte, ukážte. Poviem vám, čo vás čaká.

Tiež som si dal vyveštiť budúcnosť z dlane. Skutočne krásne veci by ma čakali, lenže…

– A teraz mi dajte desať korún.

– Ale Štefina, ja mám iba päťdesiatku, nabudúce.

– Mne to nevadí, dajte aj pajesiat!

– Však jej ich daj, – zašepkalo dievča, s ktorým som v tom čase chodil.

– To vieš! A do kina pôjdeme za čo?! Choď preč, Štefina, a neotravuj!

– Ná, ty kókot všivávy! Bodaj by si skápal aj s tú tvóju pičú! Dig, gáždo smradľávy…

 

Božská, Božia Štefina.

 

Autor: Poltvin

Foto: Pixabay.com

 

O autorovi

Nechaj odkaz

Vaš email nebude verejný