Každý „šialenec“ si nesie v sebe svoje vlastné znamenie, erb nesmrteľnosti. Spomíname naňho, vyratúvame jeho výčiny a smiešnôstky.
Z pamäti mi nemôže zísť ani Jožko.
Ten, čo okolo teba prebehol ako cyklón a o chvíľu sa prihnal späť, čosi zodvihol zo zeme, vložil to do odpadkového koša a už zase nebolo. Nebolo možné stretnúť ho v meste inak ako uprostred šialeného šprintu.
Keď som bol mladší, ten jeho beh ma vždy rozosmial a výborne pobavil. Čím som starší, tým mi jeho rýchlosť pripadá smutnejšia, tragickejšia.
Ako keď pustíte odsúdenca na smrť do šíreho poľa a prikážete mu, aby bežal. Ak utečie, je slobodný. Ak ho trafíte, je koniec. Aj Jožko bol svojím vlastným spôsobom odsúdený… na nekonečný beh. Keď sa naučil stáť na nohách a vedel urobiť prvý krôčik, jednoducho sa rozbehol a odvtedy sa už nezastavil. (O Forrestovi Gumpovi určite ešte nepočul) Stále s pálčivou myšlienkou, že mu ktosi odzadu mieri na hlavu. Jožko neprestal utekať ani po štyridsiatke. Ani po päťdesiatke.
Always on the run…
Neraz ma premkol pocit, že jeho úzkostlivý výraz tváre, s ktorým zbiera z cesty rôzne papieriky, kamienky, nedopalky z cigariet a odkladá ich s akousi pietou do odpadkového koša, patrí práve mne. Sú to moje výlučky, odhodky, môj odpad. Smietky z mojej špinavej duše. Jožko je iba Boží smetiar. Čistič, anjel s metličkou a lopatkou.
Keď som ho neskôr zbadal na ulici, už som sa nesumieval.
Len by som chcel vedieť, či títo ľudkovia ostali vo mne ako anjeli s krídlami v sadre, alebo som sa násilne zahniezdil v nich ako neveriaci Tomáš, ktorý sa smeje z Elvisových pesničiek, neverí v mágiu a každý ho predbehne…
Autor: Poltvin
Foto: Image by Totol1959 from Pixabay.com
Nechaj odkaz