Kedysi, v časoch mojej ranej mladosti, som sa otázkami slobody či neslobody príliš nezaoberal.
A možno som bol len presvedčený, že zmysel a podstata uväznenia človeka znamená jednoducho ho zbaviť slobody. Ale také „jednoduché“ to asi v skutočnosti nie je. Lebo ak by som mal odňať človeku slobodu, stačilo by mu azda vziať to, čo jeho slobodu určuje a podmieňuje. Dá sa však táto podstata zovšeobecniť, je možné použiť ju ako univerzálny kľúč pre všetkých?
Až dnes si uvedomujem, že tieto slová smiem písať, a vlastne ich aj píšem, z pozície toho, ktorý sa minulým režimom nezašpinil. Teda moje slová by nemali vyznievať ako pokrytectvo či nejaký alibizmus. Nemali, ale…
Pomaly prichádzam aj na to, že moje postavenie možno nevyplýva ani tak zo skutočnosti, že som sa bezprostredne nezúčastnil na tej špinavej komunistickej „hre“, ako skôr z faktu, že som sa na nej zúčastniť jednoducho nestihol! Ktovie, čo by bolo so mnou, keby sa v novembri 1989 neudiali tie udalosti, ktoré dopomohli pádu jedného režimu, a keby som sa vtedy nerozhliadol dôkladnejšie okolo seba. Je však takisto možné, že by som do socialistickej šablóny nezapadol, napokon, mal som na to tie najlepšie predpoklady, no nikdy s určitosťou nemôžem tvrdiť, že by som ostal nepoškvrnený.
Až oveľa neskôr ma v mojom rozhutovaní uistil aj český spisovateľ Pavel Kohout, ktorý vo svojej knihe Hodina tance a lásky – Německá romance (Český spisovatel, Praha 1994) napísal: „Není to důvod k pochopení, že za jistých podmínek mohl by se stát katovým pacholkem každý z nás, a ti, co se nestali, vděčí za to spíš své šťastné hvězdě, než svému silnému charakteru?“
Mnohí ľudia, ktorých som poznal, podľahli emocionálnemu tlaku okolia a atmosféry a samozvane začali vynášať súdy, dokonca aj svoje súkromné rozsudky. Mnohí sa vtedy (a bohužiaľ aj dnes…) cítili kvalifikovaní, spôsobilí na to, aby práve oni menili či modifikovali systém, spoločnosť a ľudí a hodnotili to, čo bolo, prečo to tak bolo a, samozrejme, že to už ďalej takto byť nemôže. Viacerí takí, ktorí sa dovtedy ukrývali a držali hubu a krok, sa odrazu vynorili zo svojich brlohov a skrýší a začali odsudzovať, zatracovať, stávali sa martýrmi, hrdinami, pretože museli to peklo prežívať na vlastnej koži, museli znášať príkoria a ponižovanie. Zrazu im zmocneli hlasy a rozšírili sa plecia, vybielilo sa ich svedomie.
Spomínam si na veľkú plechovú tabuľu, ktorá roky stála pri vchode do hlavnej železničnej stanice v mojom rodnom meste. Dlhý čas tam nikomu neprekážal nápis s rýdzo apolitickým, humanistickým posolstvom: „Svetu mier!“, ktorý ju spolu s bielou holubicou zdobil akoby od nepamäti. Po slávnom nežnom novembri 1989 však na tabuľu ktosi primaľoval bielou farbou: „A Rusom piču!“
Demokracia je teda vláda ľudu. Ale čo potom vládne ľudskej mysli okrem náhody? Azda akási priepustnosť, spôsobilosť spracovať surový materiál tohto sveta a vymodelovať z neho niečo také abstraktné a ničotné, ako je myšlienka. Prchavá, nejednoznačná, slobodná myšlienka.
Je ťažké zahryznúť si do jazyka v tej správnej chvíli, nie je to však pre bolesť, ktorú uhryznutie spôsobuje, je to skôr ohromná trýzeň, ktorú vyvoláva mučivé premýšľanie a hodnotenie, kedy nastane tá správna chvíľa na mlčanie. Kto z nás môže otvorene a úprimne vyhlásiť, že je bez viny? Do koho treba hodiť kameňom? Pýtal som sa spolu s Pavlom Kohoutom: „… kdo má potom vlastně právo podílet se na novém návratu k budoucnosti? Pouze majitelé čistých rukou, i když si je spíž ještě nestačili pošpinit dík svému mládí?“
Často som sa potom zamýšľal a prehodnocoval svoj postoj a rolu, ktorú som si pridelil, a či iba náhodou prijal pre svoj život a takisto pre život iných. Odpoveď som stále nezistil. Mali by byť tieto postoje zhodné, rovnaké, aby som sa stal človekom úprimným a čistým? Je to vôbec možné – byť rovnako dobrý a zlý k sebe i k ostatným? Neviem.
Sám doteraz nepoznám všetky svoje myšlienky a rozhodnutia. Vlastne ich väčšinou vôbec nechápem a možno častejšie nerozumiem sám sebe ako iným ľuďom. Mám taký dobiedzavý pocit, že už asi naveky sa mi budú v mysli mrviť iba otázky. Takmer všetko, každá moja myšlienka sa bude začínať slovom neviem.
Neviem vždy presne, prečo som v minulosti konal tak, ako som konal, a prečo dnes robím rovnaké chyby ako kedysi, aj keď si ich dokážem neskôr uvedomiť. A možno to nie sú chyby, hádam to bude tá moja vzácna skúsenosť, zlomok nejakej skrytej myšlienky, nápev, melódia, či chvíľková kakofónia mojej mysle. Kto to vie? Ja teda nie.
„Osobně prožitá minulost se nazývá zkušeností. Zkušenost je nepřenosná a musí být vždycky znovu osobně zažita. Proces prožitku ji poskytne za cenu nevinnosti. Ztracená nevinnost zmenšuje právo na budoucnost. Čím je v tomto světle člověku jeho osobní minulost?“
Hm, neviem. Fakt, neviem.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz