Nie každý, kto sa nám javí ako blázon, či pomätnec, ním naozaj aj je. Opačne to platí rovnako.
Každé mesto, každá dedina, možno aj každá ulica, či bytovka alebo hoci i pracovný kolektív má svojho miestneho „blázna“, neprebudeného Ondráša Machuľu, „podivína“, svojskú postavičku, ktorá si pláva vo svojom vlastnom vesmíre a často nedbá na to, ako vyzerá pred inými, pred svetom. Sú to zväčša čisté duše, priezračné bytosti, ktorých spontánnosť je nám veľa ráz na smiech, bavíme sa na konaní takýchto ľudí a pritom by sme si mohli nie raz od nich brať aj príklad. Byť viac úprimní, čistí, priami a veľkorysí – zabilo by nás to?! Skazilo by nám to povesť, reputáciu, postavenie v spoločenskej hierarchii?
Prd.
Možno by sme mohli byť lepší ľudia. A to je najdôležitejšie, to je asi jediný spôsob ako bojovať s utrpením na Zemi – snažiť sa byť lepším človekom. Viem, znie to mentorsky a nadnesene, ale je to aspoň úprimné.
V súvislosti s predchádzajúcimi príspevkami o miestnych čudákoch z Čadce, som si nevdojak spomenul ešte na jedného človeka – Cigána Milana. (On sám seba hrdo nazýval Cigánom, nechcel, aby mu hovorili Róm).
Milana som často stretával v meste a vždy mal ruky hlboko vrazené do vreciek bundy a prechádzal sa svojským štýlom – naťahoval nohy v kolenách a pomaly našľapoval, vyzeral pri tom akoby imitoval chôdzu bociana. Od istého času, kedy sa (neviem od koho) dozvedel, že píšem, rozhodol sa, že musím o ňom napísať knihu.
Vždy, keď ma stretol, na mňa „vystrelil“: „Počuj, už musíme začať písať! Ja ti budem vypravať jako som bol v base a jaky som mal život a ty o tym napišeš knihu. Ti garantujem – bude to hit!“
Týmto ma v rozličných obmenách bombardoval niekoľko mesiacov. Až raz prišlo to stretnutie, kedy sa mi Milan vryl do pamäte natrvalo.
Prechádzal som námestím pred Domom kultúry, keď som ho zbadal… V okamihu zaregistroval aj on mňa. Oči sa mu rozsvietili a rýchlym bocianím krokom dokráčal ku mne.
Díval sa mi pevne a záhadne do očí. Potom vystrúhal akúsi divnú grimasu, zvraštil čelo, prižmúril oči a sprisahanecky sa ku mne nahol a tajomným hlasom riekol: „Už mám názov!“
Najskôr som nič nechápal, no odrazu mi „doplo“. Milan vymyslel názov svojej imaginárnej autobiografie, ktorú som mal pre neho napísať.
Mlčal som a čakal som čo príde ďalej. Dramatická pauza bola príliš dlhá. Milan stále úpenlivo hľadel do mojich očí akoby čakal na ten správny okamih. Potom sa zničoho nič zvrtol a odchádzal preč, po dvoch krokoch otočil ku mne hlavu a povedal:
„Súmrak noci.“
Milanko drahý. Veľký pán!
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz