Pred časom ma zaujal výjav z prvého spevu Danteho Pekla, ktorého výtvarnou predlohou bola ilustrácia Sandra Boticceliho…
Zobrazenie predstavovalo scénu, kde 35-ročný Dante Alighieri zablúdi v temnom lese a pri úsvite sa pokúša z neho vyjsť; zamieri teda k vrcholu, ktorý je ožiarený slnečným jasom, ale tu stretáva tri šelmy – leoparda, ktorý znázorňuje zmyselnosť, leva, ako symbol pýchy a vlčicu, predstavujúcu lakomstvo –, a tie mu bránia, aby ďalej pokračoval v ceste von z lesa.
Dante ustupuje pred zverou a takmer sa zrúti do priepasti. Vtedy sa mu zjaví básnik Vergílius, presnejšie Vergíliov tieň a ponúka mu ako jediné východisko zástup do pekiel a cestu očistcom k raju…
…pretože z pekla nemožno uniknúť, nemožno z neho len tak odísť, opustiť ho a odkráčať preč.
Peklo je v nás. Potiahne sa s nami všade, kam sa pohneme. Môžeme sa tváriť, že ho necítime, môžeme predstierať ignoráciu, nič to nepomôže. Nosíme si ho v sebe ako insígniu šialenstva, ako predurčenosť.
Môcť sa z neho vymaniť je potom už výsada. Nie každý to zvládne, nie každý je na to predurčený. Mnohí žijú so svojim peklom celý život. Zbaviť sa pekla v sebe je ale možné.
Je potrebné však prejsť očistcom. A práve očistec je potom tým najzreteľnejším a najkrutejším peklom, aké si zrejme nikto z nás nevie ani predstaviť, nikto z tých, ktorí to neprežili na vlastnej koži, vo vlastných myšlienkach, vo vlastnom živote a teda aj smrti.
Pekla sa zbavíme tak, že ho budeme chcieť odstrániť zo seba. Nie z iných.
Autor: Poltvin
Foto: Pixabay.com
Nechaj odkaz